Vo všetkých hlavných médiach rezonujú výsledky posledného jednania v Minsku o zastavení bojov na východe Ukrajiny.
V Minsku sa jednalo o 12 až 13 bodoch, z ktorých nadránom zostali nevyriešené možno len dva, pričom kľúčové sú podľa všetkého technické otázky okolo zastavenia paľby (vraj by malo začať platiť od 15. februára), demilitarizácie oblasti bojov a tiež určenie demarkačnej čiary.
Podľa zdrojov agentúry RIA Novosti pre Kyjev je nevyhovujúci ruský návrh na vytýčenie demarkačnej línie medzi znepriatelenými stranami, ani návrh na oficiálne zakotvenie postavenia povstaleckých republík. Prezident Petro Porošenko vylúčil, že by došlo k akejkoľvek dohode o autonómii pre Donbas alebo o federalizácii Ukrajiny. Potvrdil ale, že by malo dôjsť k stiahnutiu cudzích žoldnierskych vojsk z Ukrajiny a výmene vojnových zajatcov, vrátane v Rusku zadržiavanej pilotky Savčenkovej.
Rusko zasa chcelo, aby demarkačná línia odrážala aktuálnu situáciu a nevracala sa k čiare dohovorenej pred pol rokom v rámci prvého kola minských dohôd. Domobrana, ktorá sa rozhovorov oficiálne nezúčastnila, rovno požaduje celú oblasť Debalcova, v ktorej ich oddiely držia v obkľúčení niekoľko tisíc ukrajinských vojakov. Moskva navrhovala ponechať kľúčové úseky hranice pod kontrolou "ľudových republík", ktorým by mala byť aktuálne "priklepnutá" vysoká miera autonómie.
Z pôvodných návrhov hláv štátov sa ukrajinskému prezidentovi Porošenkovi podarilo vypustiť bod, ktorý hovoril o medzinárodných mierových silách rozmiestnených v demilitarizovanej zóne. Je to bezpochyby jeho veľké diplomatické víťazstvo, lebo tak zabezpečil, že sa krvavý konflikt môže kedykoľvek znovu rozhorieť. Naopak, ruský prezident nemôže byť spokojný s formuláciou bodu, ktorý hovorí o znovuobnovení ukrajinskej kontroly nad ukrajinsko-ruskou hranicou, čo bola kategorická ukrajinská požiadavka pred začatím rokovaní.
Pripomeňme si udalosti a niektoré vyhlásenia, ktoré stáli na začiatku roka 2014, po násilnom prevzatí moci v Kyjeve.
Za pár týždňov uplynie rok od prevzatia ukrajinského polostrova Krym do Ruskej federácie a prepuknutia konfliktu na východnej Ukrajine. Tých mŕtvych neboli stovky, boli ich tisíce a denne ich pribúda po desiatkach a niekedy aj po stovkách. A bolo ich veľa aj medzi ukrajinskými vojakmi tak aj medzi rusky hovoriacimi povstalcami z oblastí juhovýchodnej Ukrajiny.
Ako to celé začalo?
Po prvé, dnes možno povedať, že konanie poslancov v ukrajinskom parlamente pri odvolávaní prezidenta Janukovyča, bolo jednoznačným porušením nielen dohody, sprostredkovanej európskymi politikmi, ale aj porušením ukrajinskej ústavy. Ukrajinská ústava pozná síce spôsoby ako odvolať prezidenta, avšak to nemôže urobiť parlament samostatne, na tomto postupe sa musia zúčastniť aj ďalšie zložky moci, pozrite proces odvolávania zakotvený v ústave UA: http://zakon4.rada.gov.ua/laws/show/254%D0%BA/96-%D0%B2%D1%80/page3.
Po druhé, spomeňme si na návrh zákona, ktorý mal odňať ruštine, ktorá je jazykom celého územia juhovýchodnej Ukrajiny, štatút úradného jazyka. Spomeňme si, že vyhnaním - doslova fyzickým - poslancov strany bývalého prezidenta (ktorého mimochodom volila celá východná Ukrajina) z parlamentu, zostali tieto oblasti, takmer tretina Ukrajiny, bez zastúpenia v parlamente a vo vláde. Spomeňme si, že ešte na jar minulého roka chcela táto ruskojazyčná oblasť len autonómiu so zárukami jej jazykových a kultúrnych práv. Odpoveďou bolo vyhlásenie "protiteroristických opatrení" a vyslanie neonacistických straníckych brigád a brigád oligarchov, "Národných gárd" na východ Ukrajiny. "Opatrenia" rýchlo prerástli kvôli ich krutosti v občiansku vojnu, ktorou sa však dodnes nesmie takto na Ukrajine nazývať. Konflikt teda do Donbasu nepriviedol Putin - priviedla ho nacionalistickými, necitlivými a hlúpymi návrhmi zákonov Kyjevská vláda, ktorá konala pod silným vplyvom neonacistov v parlamente a vláde.
Ľahko si môžeme predstaviť, ako by asi vyzerala situácia na východe Ukrajiny, ak by sa podarilo podľa Porošenka vyčistiť toto územie od "teroristov", podľa scenára u nás obdivovanej kyjevskej vlády, ktorá plánuje deportáciu rusky hovoriacich obyvateľov východnej Ukrajiny, potom čo budú "filtrovaní" v koncentračných "filtrovacích táboroch", ktoré ich rozdelia na tých, ktorí budú "potrestaní" a v táboroch zostanú, a tých, ktorí budú presídlení do iných oblastí Ukrajiny, aby sa predišlo vzniku "separatistických enkláv", ako bolo oznámené ústami ministra obrany Kovala už v lete. Do tých táborov, ako povedal pán minister, budú poslané celé rodiny, vrátane žien a detí.
Kyjev je stále vo väčšom tlaku. Búria sa mu už aj západné regióny, matky odvedencov z ďalšej vlny "mobilizácie" protestujú podstatne hlasnejšie a dramatickejšie než doteraz. O tom, že režim siahne k akýmkoľvek prostriedkom, aby sa zachránil, dal praktickými činmi ako aj veľkohubými výrokmi najavo už mnohokrát.
Trvalé prímerie nastane na východe Ukrajiny až vtedy, až Kyjev zmenou svojej ústavy upraví (bližšie neurčeným spôsobom) status Donbasu. Ťažko však ukrajinský parlament vo svojom súčasnom zložení niečo také odsúhlasí. Už teraz líder ukrajinského radikálneho združenia Pravý sektor Dmitrij Jaroš vyhlásil, že jeho bojové zoskupenie neuznáva Minské dohody a bude pokračovať v bojoch. Napísal to na svojej stránke vo Facebooku.
Mediálny mainstream má samozrejme jasno: Za porušenie prímeria opäť bude obvinená domobrana (poťažmo ako vždy Rusko) a NATO bude pokračovať vo svojej vojnovej hystérii. Na Západe nič nového.


0 komentárov
Zatiaľ tu nie sú žiadne komentáre.