Ako a prečo sa to celé začalo?
Oblasť Rwandy už od nepamäti obývajú dva etnické kmene, väčšinový Hutuovia (85%) a menšina Tutsiov (15%). Napätie medzi nimi vládne už niekoľko storočí. Tieto konflikty sa ďalej prehlbovali pod koloniálnou nadvládou oblasti Nemeckom a neskôr Belgickom. Tutsiovia už odpradávna tvorili elitu národa a v dobe kolonializmu si ich západní vládcovia vyberali za svojich priamych zástupcov pre ich európskejší vzhľad. Tutsiovia sa totiž vyznačujú vysokou a štíhlou postavou, tenšími perami a svetlejšou pokožkou. Naproti tomu Hutuovia sú skôr strednej postavy s tmavšou pokožkou, nakoľko to boli väčšinou roľníci. Najskôr Nemci, a potom aj Belgičania si Tutsiov vybrali za elitu národa a Hutuov považovali za tých menejcenných. Tak postupne na povrch vyplávali rozdiely a začalo sa prehlbovať napätie. Pre zjednodušenie toho, kto k akému kmeňu kto patrí, rozdali Belgičania všetkým obyvateľom identifikačné kartičky s označením Hutu a Tutsi. Neskôr belgický kolonizátori zastávali názor, že na vláde krajiny by sa mali podielať aj väčšinový Hutuovia, čo sa však Tutsiom samozrejme veľmi nepozdávalo. V roku 1962 krajinu opustili Belgičania a z Rwandy sa stal nezávislý štát na čele s prezidentom. Moc v rukách však mali teraz Hutovia, ktorí sa chceli mstiť Tutsiom za roky útlaku. V roku 1973 sa dostal k moci umiernení prezident Juvenal Habyarimana, ktorý bol spoluzodpovedný za genocídu v roku 1994.
Následkom útlaku prchali tisíce Tutsiov za hranice, predovšetkým do Ugandy, kde sa sformovala Rwandská vlastenecká fronta (RVF). Títo tutsijský povstalci vpadli v roku 1990 do Rwandy z Ugandy a prezident Habyarimana tak dostal podnet na plánovanie genocídy, aby raz a navždy vyriešil etnické nepokoje. V krajine začalo vznikať plno extrémistických skupín a objavovalo sa prvé zabíjanie na oboch stranách. V auguste 1993 však prezident podpísal s RVF mierovú dohodu. Túto dohodu však s nevôľou prijali extrémistický Hutuovia a prezidenta považovali za zradcu. Už dávno mali v pláne vyvražďovanie Tutsiov a mierová dohoda im v tom bránila. Hutovia mali svoju vlastnú rozhlasovú stanicu RTLM a televíznu stanicu Hutu Power, v ktorej neustále vyzývali na vyvražďovanie Tutsiov, pričom ich nazývali „švábmi“, ktorých treba vyhubiť, aby nezamorili celú krajinu. 6.apríla, kedy bola definitívne podpísaná dohoda medzi prezidentom a RVF v Tanzánii, prezidentovo lietadlo bolo zostrelené neďaleko hlavného mesta Rwandy, Kigali. Hutuovia s atentátu obvinili RVF, avšak s najväčšou pravdepodobnosťou útok na vlastného prezidenta naplánovali hutuskí extrémisti. Páchateľ však nie je stále známy. Tento čin spustil obrovskú vlnu vraždenia, kedy sa Hutuovia vrhli na Tutsiov so všetkou nenávisťou. Nešetrili ženy ani deti. Tým chceli pripraviť tutsijských povstalcov o budúcich rekrútov. Zabíjanie prebiehalo mimoriadne krvavým spôsobom, mačetou. Mačeta spolu s rádiom sú symbolmi tejto genocídy. Zabíjanie mali na svedomí hutuské dobrovoľnícke milície Interhamwe, ktoré nikto nekontroloval, ani oficiálna rwandská armáda, ktorá sa taktiež podieľala na zabíjaní. Zabíjanie tu prebiehalo so zvieracou krutosťou a z niektorých príbehov, ktoré môžete o Rwande počuť, vám môže prísť skutočne zle ak máte trochu slabší žalúdok. Ja osobne v tomto článku nemám záujem tieto príbehy opisovať.
Masové vraždenie a krutosti biblických rozmerov páchané na nevinnom obyvateľstve trvalo približne do polovice júna. Z ten čas bolo zabitých 600 tisíc až milión obyvateľov, prevažne Tutsiov, ale aj desaťtisíce umiernených Hutuov. Potom sa krajinu konečne obsadili jednotky RVF a skoncovali s vraždením.
Prečo nazasiahla OSN?
OSN mala svoje jednotky v krajine aj počas genocídy. Táto mierová misia bola označovaná ako UNAMIR 1994 a viedol ju kanadský generálporučík Romeo Dallair. Jednotky však boli početne veľmi slabé a tiež nedostatočne vyzbrojené. Všetci Europánia boli s krajiny včas evakuovaní po vypuknutí nepokojov. V krajine boli aj belgickí vojaci, ktorí sa však kompletne stiahli po tom, čo desať z nich bolo zabitých pri atentáte na ministerskú predsedkyňu . V Rwande tak ostal len generál Dallair s asi 400 vojakmi na celú krajinu. Odmietol poslúchnuť rozkaz a opustiť krajinu, ale ďalej sa všemožne snažil zabrániť krviprelievaniu. Po vojne sa vrátil do Kanady a pod vplyvom otrasných zážitkov z Rwandy sa pokúsil o samovraždu. OSN aj celý západný svet v tomto prípade totálne zlyhal. Ak by do krajiny poslali vojenské jednotky, zasa by mnohí vykrikovali, že treba nechať krajinu vyriešiť si svoje problémy, že ide o križiakov, teroristov a podobne. No prípad Rwandy nám jednoznačne ukazuje, že nie vždy je vojenský zásah na aké-také upokojenie v problémovej krajine najhorším riešením. Ak by sa OSN len neprizeralo, mohli státisíce ľudí ešte žiť.
Kto nesie zodpovednosť?
Po skončení masakry sa začal hon na vinníkov. Asi dva milióny Hutuov opustilo krajinu pred strachom z pomsty Tutsiov. Azyl našli hlavne v susedných krajinách Burundi a Tanzánia. Bol vytvorený aj špeciálny Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu(ICTR). Tento tribunál v roku 2011 uznal vinnou exministerku pre rodinu a ženské záležitosti Nyiramasuhukovú. Bola obvinená, že napomáhala vytvárať milície Interhamwe, ktoré majú na svedomí väčšinu obetí. Taktiež bola uznaná vinnou spolu so svojím synom, že spoločne organizovali transporty tutsijských žien a dievčat a ich hromadné znásilňovanie. Obaja, matka aj syn, boli odsúdení na doživotie.
Rovnako v roku 2011 bol na tridsať rokov odsúdení bývalý šéf rwandskej armády Augustin Bizimunga. Ten mal údajne nad svojimi vojakmi absolútnu kontrolu a ak by chcel, mohol veľa masakrom zabrániť. Miesto toho však vraj sám dávala rozkazy vraždiť nevinných Tutsiov.
Odsúdených tribunálom ICTR bolo ešte veľa ľudí, menších aj väčších rýb, napríklad veliteľ milícií Augustin Ndindiliyimana, ktorý takisto dostal trest tridsať rokov. Odsúdených bolo tiež veľa členov vlády počas genocídy a tiež vtedajší premiér Jean Kambanda. Tribunál ICTR sídli v Tanzánii a jeho zvláštnosťou je, že nemôže vynášať rozsudky smrti. Činnosť tohto tribunálu by sa mala skončiť tento rok.
Rwanda dnes
Po obsadení krajiny jednotkami RVF sa opäť vlády v krajine chopili Tutsiovia. Súčasný prezident je Paul Kagame, kedysi jeden z hlavných predstaviteľov RVF. Jeho vláda je autoritárska a spochybňovanie oficiálnej verzie genocídy je trestné.
Rwanda je aj následkom tejto genocídy jednou z najchudobnejších krajín sveta. Ľudia, ktorí genocídu prežili, sú otrasnými spomienkami neustále poznačení. Mnohí si následkom traumatických zážitkov sami siahli na život. V krajine je tiež veľmi rozšírená choroba AIDS, ku ktorej rozšíreniu tiež došlo v roku 1994. Predpokladá sa, že počas genocídy prišlo až k 250 000 až 500 000 prípadom znásilnenia. V krajine tak vyrastá generácia sirôt. Lekárska starostlivosť je tu aj napriek snahe humanitárnych organizácií v katastrofálnom stave.
zdroj foto: sk.wikipedia.org
svetloprosvet.cz
whrc.org
4ever.sk


0 komentárov
Zatiaľ tu nie sú žiadne komentáre.